misura111

"Mám sa tu stretnúť so známou, ale ona asi príde na vozíčku." Gestami sa snažím čašníkovi naznačiť, že budeme potrebovať priestor a úzko stavané stolčeky a hlboké sedenie asi nebudú úplne najlepšie. "Tak to tu upravíme, nech sa páči." Vyzleciem si damske oblecenie na sebe, sadnem si do krásneho kaviarenského kresla a čakám. Čakám chvíľu a potom mi nedá. Čo ak tu už je a ja som ju nespoznala? Ale veď vozíček tu žiaden nevidím. No, čo keď? Vstanem a poobzerám sa. V rohu celkom vpredu sedí dievčina, ktorá vyzerá, ako by mohla ona. Vytočím číslo - a dievčina dvihne mobilny telefon. Aha, je to ona. Ale - bez vozíčka? Veď nechodí... Teda, aspoň nedávno ešte nechodila... Ľudia, ktorí sa občas pozrú na blogy Sme ju môžu poznať. Tak som ju trochu spoznala aj ja - cez články o behaní. Lenže ona nebehá, aspoň teraz nie. Pred rokom a pol sa stalo niečo, čo si dodnes nevie vysvetliť. "Pohnojili to v nemocnici", hovorí mi o chvíľu. Ale bez trpkosti a dokonca sa usmieva. Je rada, že vôbec rozpráva, o čomkoľvek, ale konečne sa to dá. Pred rokom a pol ju liečili na otravu hubami. Mala však mozgovú embóliu. Nevedia povedať prečo. V jej mozgu sa zrazu niečo zmenilo - a lekári si mysleli, že nenávratne. Niekoľko dní bola v kóme. Nádej jej veľkú nedávali. Ale prebrala sa. Najprv len trochu pohla ľavou rukou. Potom otvorila oči. A to bolo všetko, čo vedela urobiť. Žmurkala a očami tak cez tabuľku s písmenami komunikovala so svetom. Telo neposlúchalo, ale hlava sa vzbúrila. "Možno mi pomáha aj to, že lekári nevedia presne stanoviť mieru postihnutia. Nevedeli mi teda povedať, ako veľmi sa budem a nebudem môcť hýbať. Vraveli, že vôbec. Ale - ja som vedela, že to tak nenechám." Návštevy v nemocnici rozosmievali ružové damske tenisky, ktoré mala obuté aj na lôžku. Budem chodiť, budem sa hýbať, opakovala si. Postupne pohla rukou. Potom nohou, a viac a zas a ďalej... Už je to rok a pol. Mesiace bolesti, rehabilitácií, cvičenia. Problémy s rečou, svalovica v ústach, veľa dní, keď na otváranie papierových vreciek namiesto rúk používala zuby. A je to aj rok a pol starostlivosti o sedemročnú dcéru a štvorročného syna, ktorí mamu neberú inak, než predtým. Aj o tom písala, ako sú jej deti najlepšími trénermi. Čítala som ten článok a vtedy som si povedala, že ju chcem spoznať. Ženu, ktorá hoci má problém ako málokto, píše o sebe a svojom postihnutí s úsmevom. Dá sa to? Je úprimná? Či len odľahčenou pózou naberá popularitu? Dnes už tuším - Dada je skutočná. Nehrá to. "V marci budem chodiť. A v lete behať. Možno skúsim aj kilometer, taký krátky hoby beh." O kreslo vedľa nej sa opierajú barly. Všimne si, že mi pohľad skĺzne na ne a asi sa aj tvárim skepticky. "Keď si to vieš predstaviť, vieš to aj urobiť," hovorí. Dada kedysi rada a pekne kreslila. Pred dvoma rokmi s priateľkou vyzdobili perníkový adventný veniec. Dnes hýbe najmä ľavou rukou, pravou jej to ešte veľmi nejde. Ale ten starý veniec sa začal rozpadať. Do adventu je pár týždňov. Zamyslí sa. "Skúsim. Mám pred sebou ďalší malý cieľ. Veniec. Hm. To zvládnem." Odchádzame. Uvedomujem si, že sme sa spolu skoro celé dve hodiny smiali. Že som plná dobrej nálady a hneď teraz by som ubehla polmaratón. Dada sa opiera oboma rukami o barly a posúva sa po desiatkach centimetrov. Pravá ľavá barla, pravá ľavá noha. "Ak človek robí správne veci, správne veci sa dejú. Ja budem chodiť, aj behať." A ja si zas rada pri ďalšom stretnutí pozriem, ako vyzerá ten nový adventný veniec...